ZO SPOMIENOK MISIONÁRA

            Po namáhavom týždni, ktorý ma zaviedol k neznámym kmeňom, som zablúdil v horách Papuy. Hory sú tam nebezpečné, vegetácia je nepriateľská: hustá, pichľavá, plná pijavíc a zradných lián. Ponáhľajúc sa do svojej misijnej stanice som si namáhavo razil cestu, až som napokon nevedel, kde som sa ocitol. Mám sa pustiť doprava alebo doľava? Stačil malý omyl v orientácii a mohol som blúdiť celé dni. Vtedy som si z vrecka vybral medailu Panny Márie a povedal som: „Rub alebo líce!“ Bol to rub, takže som zamieril doľava. Panne Márii som vždy veril, vždy ma viedla a ochraňovala.

            Po niekoľkých hodinách chôdze som ale prekvapene zistil, že som zablúdil. Mal som sa vtedy pustiť iným smerom! Zvečerievalo sa, keď som dorazil do neznámej chudobnej dediny. Utrmácaný a zmätený som sa rozhodol stráviť tam noc. Posadil som sa k ohňu, kde pre mňa upiekli jeden zemiak. A smutne som dumal nad tým, ako sa Panna Mária buď pomýlila alebo prvý raz v živote ma nevypočula. Ani jedno ani druhé som si však nevedel predstaviť.

            Vtedy mi prišli povedať, že si ma žiada jeden chorý. Niekto si ma žiada! Veď ma v tomto zapadákove nik nepozná! Ten chorý bol kresťan. Keď som k nemu prišiel, povedal mi: „Páter, zomieram a poprosil som Pannu Máriu, aby mi poslala kňaza. Vedel som, že ma vypočuje. Mária vždy počúva naše modlitby!“

            A ja som sa nikdy v živote necítil tak zahanbený! Pochyboval som o Panne Márii, a ona veľmi dobre vedela, čo robí...!